Vyberte stranu

Píše sa rok 2010. Vonku husto sneží a ja opatrne kráčam do nemocnice na Kramároch. Sadám si do plnej čakárne pred ambulanciu prof.Gútha, špičkového odborníka na liečbu chrbtice. Ešte skontrolujem v kabáte zaváraninový pohár plný poctivo nazbieraných sušených hríbov a ponorím sa do čakania. Bolesť mi vystreľuje do krížov a tŕpne pravá noha.

Profesor, ktorý celý život zasvätil liečbe chrbtice, mi nad rontgenovým snímkom odhaľoval tajomstvá svojho fachu a vysvetľoval možné príčiny seknutých krížov. Predpísal mi masáže, cvičenia s fyzioterapeutom a elektroliečbu. No pri odchode z ambulancie sa ale udialo niečo, čo mi navždy zmenilo život. Profesor si všimol môj uprený pohľad na knihu, čo ležala na jeho stole  „Voda a chlad“, ktorej bol spoluautorom.: „Noo ľadová voda je len pre silné nátury, ale vy by ste to zvládnuť mohol“,  podpichol ma s úsmevom na tvári. Môžte si ju zakúpiť na recepcii.

Poďakoval som a pri rezervovaní termínov pre elektroliečbu som si knihu zakúpil. Ani vo sme by mi nenapadlo, že to je poslednýkrát kedy budem v nemocnici ako pacient a že na predpísané rehabilitácie ani nenastúpim.

Ešte tej noci som celú knihu prečítal a priznám sa netušil som, že mi budú robiť spoločnosť Teutóni, Mojžiš, čínsky lekár Fu-su, Sokrates, Seneca, či lekár lekárov Hippokrates. Všetci dokonale poznali silu ľadovej vody. V Sparte bolo otužovanie neoddeliteľnou súčasťou výchovy. Ľadové kúpele dokonca spomína aj Marcus Aurelius v knihe, ktorú písal aj na území Slovenska. Studenou vodou liečili aj Slováci už pred 200 rokmi. Jann Karol Lubeck, Ján Šulek, Fraňo Madva, ľudový liečiteľ Vincent Priessnitz zakladateľ kúpeľov Jesenníky, ktorý liečil aj Gogoľa. V studených vodách radi plávali Karol Veľký, generál Kutuzov, Goethe, Puškin, Tolstoj a mnohí ďalší.

Ten večer som zaspával so silnou túžbou pridať sa do spolku k týmto velikánom a vyskúšať si plávanie v ľadovej vode na vlastnej koži.

Píše sa rok 2020. Husto sneží a ja svižným krokom kráčam k rieke Kysuca. Pod nohami mi vŕzga čerstvo napadnutý sneh a mrazivé ticho narúša len občasný škrek vrán hľadajúcich čosi na zasneženom poli.

Na saniach za sebou ťahám synátora, ktorý na moje prekvapenie nenarúša atmosféru ticha. Možno je práve na ceste do Narnie alebo na dobrodružnej výprave na severný pól. Som rád, že je so mnou práve vo veku, keď všetko nasáva ako špongia.

Na brehu Kysuce svižne zhodím posledné kusy oblečenia a za pozorného pohľadu môjho syna vchádzam do ľadovej vody bez akéhokoľvek strachu a napätia v tele. Tak ako nespočetne veľa krát za posledných 10 rokov, kedy si telo, duša a rozum zvykali na šok z ľadovej vody. Z chladu sa stávalo teplo a z extrému bežný jav. Zatváram oči a nemyslím na nič.

Odovzdávam sa múdrosti prírody a vlastného tela a beriem tým zodpovednosť za svoje zdravie do vlastných rúk.

Srdce sa premení na nedostižnú pumpu. Cievy a vlásočnice sa rozšíria, z pečene sa vyplaví krv,  smeruje do končatín, pokožka sčervenie, vytvára sa tepelná izolačná vrstva. Po krátkom čase sa začnú cievy zužovať, pokožka bledne, odkrvujú sa končatiny, krv sa vracia do pečene, do pľúc a do mozgu. Zároveň sa vyplavujú z mozgu endorfíny – hormóny štastia. Výsledkom je neopakovateľná príjemná masáž ciev, ktoré si udržiavajú pružnosť a elasticitu. Skôr ako dĺžka kúpania je dôležitejšia pravidelnosť. Je to len intuícia a hlas vlastného tela, ktoré ma znovuzrodeného a nabitého energiou vyháňajú z ľadového objatia Kysuce.

Pocity ktoré zažívam počas kúpania a následne po sa nedajú opísať slovami. Viem len, že rozhodnutie pred 10 rokmi začať plávať v ľadovej vode bolo jedno z najlepších v mojom živote.